Ľudový odev

Ženský odev

Väčšinu oblečenia si šili ženy samy. Oplecko sa šilo z domáceho plátna, dĺžka siahala niže pása. Celá šírka rukávov aj predného a zadného dielu je na hrdle „nariapkaná" - nariasená a všitá do úzkeho golierika, ktorý sa zaväzuje na šnúročku. Dlhé rukávy sú na zápästí nariapkané a zakončené vyšívanou fodričkou. Pri robote si ženy dlhé rukávy vysúkali nad lakte. Sviatočné oplecká sú bohato zdobené výšivkou na golieri, na zápästí a pre Závadku je charakteristická výšivka široká asi 25 cm, umiestnená na rukávoch pod plecami. Obyčajne je to motív kosoštvorcov s dvojitým prelamovaním vo výrazných farbách (vyrezovanô Oplecko).

Rukáv je zakončený vyšívanou fodričkou, na ktorú sa naháčkuje zúbková čipka červenej farby.
 

Pendlík - ľanový spodník šitý z domáceho plátna. Skladá sa vrchného dielu bez ramienok, obopínajúceho tesne hruď, ku ktorému sa v páse prišila sukňa. V starom dvojzásterovom odeve (v oponách) bol pendlík súčasťou vrchného odevu žien a dievok. Na pendlík si ženy obliekli Oplecko a pendlík si opásali dvomi zásterami: prednou, bielou plátenou a zadnou modrotlačovou. V Závadke sa za prvej ČSR nosil i ako sviatočný odev, v ňom sa pendle začali na spodnom okraji zdobiť výšivkou. Vyšívalo sa meno majiteľky a rôzne znaky. Ako pracovný odev sa zachoval dlhšie.
Zásterou v ženskom odeve je plátenný ručník - fjertuch, vyšívaný alebo tkaný. Pracovný mal vystrapkaný spodný okraj. Sviatočné zástery boli na spodnom okraji zakončené zubami z čierneho glotu. Novšie zástery sú dookola obšité volánom zo strojovej výšivky - „štikerajom", v páse vzadu sa zástera uviaže do ozdobnej masle tzv. „záväzkami".
Inou starodávnou zásterou je modrotlačová šata z farbiarskeho plátna, zdobená výšivkou. Najstaršou vrchnou sukňou na všedný deň i na sviatok bola sukňa z modrotlače – „tlačienka“. Šila sa z piatich pôl plátna, štyri poly boli z modrotlače poskladané do faldičiek, piata predná polka bola hladká ušitá z domáceho plátna, bieleho alebo farbeného, neskôr z kartónu. Sukňa bola na spodnom okraji podšitá červeným kartónom, ktorý na líci prečnieval asi l cm. Tlačienky sa nosili vykasané na krídla t.j. na bokoch vypnuté a zastrčené za pás. Na prácu sa začali nosiť kartónové sukne rozličných farieb, na spodnom okraji sa zdobili našitím 2-3 stužiek kontrastných farieb.

Najnovší sviatočný odev je charakteristicky plisovanými sukňami.
Ženský kožúšok - „kožušanik", nosil sa v zime na sviatok na oplecko, v lete namiesto neho nosili „brusľak", „brusľačok" - ženský živôtik z kúpenej látky.
Ženský odev dopĺňala príležitostne šatka kosička, v sviatočnom odeve šatka so strapcami.
K sviatočnému odevu patria rozličné stuhy, spony, ozdoby.

Na hrdle sa nosili korále a na nich vzadu uviazané špeciálne vlnené stuhy, visiace až na sukňu tzv. struny, zakončené strapcami z vlny.
Dievky sa česali na spustený vrkoč. Účesom vydatej ženy bol dvojrohý účes - „hrčki". Hlavu vydatej ženy prikrývala bohato zdobená vyšívaná kapka - čepiec.
Zachované sú rovné textílie ako odevné časti: obrus, polka, prestieradlo.
Obuv. Ženy ešte začiatkom 20. storočia chodili väčšinou bosé, v zime nosili doma šité súkenné kapce. Sviatočnou obuvou boli čižmy.

V roku 1977 (31.8.1977) bola vydaná poštová známka v hodnote 3,60 Kčs s popisom "Závadka (šatka k ženskému kroju zo Závadky)".